Kohut

Rozplakal som sa. Bol to divný pocit. Štipku mokrý, trochu slaný. Ako prvé milovanie.

Každý deň, v ktorý idem do práce akoby som otočil prepínačom. Vypnem seba ako normálneho ja a zapnem seba, čoby pracovného ja. Vtedy som iný. Odrazu som ochotný, vľúdny, láskavý, trpezlivý. Ako podivná kombinácia toho čo sa odo mňa očakáva a toho čo sám nechcem na seba prezradiť.

Spočítal som knihy v mojej knižnici a našiel som cez stovku titulov o vojne. O antických, križiackych, svetových vojnách... Tisícky strán o smrti, utrpení a ničení. Občas keď listujem tými knihami mám pocit, akoby som sedel na cintoríne uprostred masových hrobov. Už si ani nespomínam prečo som ich všetky kupoval a čítal.

Spozoroval som, že moje články sú poznačené náladou. Je rozdiel medzi tým, čo píšem v dobrej a čo v zlej nálade. Založil som preto dve nové témy. Jednu pre články napísané v maniakálnej fáze a druhú pre články písané v depresívnej fáze. A začnem hneď zvesela depresívne.