Kohut

Človek sa vždy tváril ako vrchol evolúcie. Ale v podstate nie je nič viac, než jeho primitívnejší predkovia. Stále nás fascinuje to isté. Sex, násilie, moc. A samozrejme smrť - veľké mystérium (keď si dovolím vykradnúť slovník správneho kresťanského kazateľa). Prirodzene, čo je tajomné, to aj priťahuje odpovedajúcu pozornosť. Vojak je ten, ktorý v tomto zmysle vyčnieva. On je obrancom vznešených myšlienok (a vzdá sa za ne života), či je naopak nositeľom najväčších zločinov (a roznáša smrť). A ľudia majú radi podobné rozdelenie: hru na dobrých a zlých, na čiernych a bielych, na „našich“ a protivníkov.

Znie to vznešene keď sa povie: „položil život za vlasť (národ, vieru, Boha, kráľa...)“ Je (takmer?) hodné obdivu, že sa niekto vzdal života. Ale väčšina dôležitých vecí (ľudské práva, rovnoprávnosť) boli dosiahnuté bez vojny – reálnej vojny s armádami. Pretože práve takéto vojny sú väčšinou len o moci. Pri čítaní vojnových kníh sa dajú pomerne rýchlo vypozorovať dva (akési základné) prístupy vojakov. Bojovníkov, ktorí spomínajú, čo sa dialo cez vojnu. Ako ju vnímali.

Jedni – zväčša druhosledoví vojaci a dôstojníci – hovoria o hrdosti, významnosti, dôležitosti, nevyhnutnosti, či dokonca potrebnosti vojny. Iní – vojaci, ktorí dlho zotrvali v prvej línii – spomínajú na vojnu s istým dešpektom. Je pri tom jedno či vyhrali, alebo prehrali. Spoznali, že nech už bojovali zo sebelepšieho dôvodu, fakt že bojovali, tento dôvod dehonestuje a ničí.

Keď pozerám na tú hŕbu vojnových kníh, je to podivný pocit. Je v nich toľko odhodlania, vernosti, lojality, vytrvalosti, nádejí... A všetky končia tragicky. Vojna je taký zvláštny druh hry, kde pravidlá nedovoľujú, aby bol víťaz.