Kohut

Z počiatku to šlo ztuha. Po pár sto metroch som dychčal ako parná lokomotíva, smrť v očiach, buľvy mi vyliezali z jamiek, jazyk vyplazený až po zem, nadával som ako ozajstný pohan – čo za somarina ma to napadla. Ale ako to už v živote chodí, po pár týždňoch sa veci utriasli. Respektíve moje nohy a pľúca si zvykli.

Dokonca ma behanie začalo baviť. Naposledy som zvládol osem kilometrov. Po tme, v daždi, ale užíval som si to. Pri behu totiž človek nemá čas myslieť. Môžem zabudnúť na prácu – čo mám pre koho kedy ako a prečo urobiť. Všetko je jedno. Je čas myslieť len na to, či prebehnem zvolenú trasu. Pravda, občas treba myslieť kam sa uhnúť autu, aby zo mňa neurobilo ležiaceho bežca. To je ale nevyhnutná daň.

Myslím, že ten príjemný pocit z behu je vcelku pochopiteľný. Keď človek presedí deväť desať hodín v kancelárii, pohyb jednoducho chýba. Odrazu sa stane, že je priam žiadúci. A nesmiem zabudnúť ani na kamarátov hormónov – endorfíny - ktoré sa radostne vyplavujú do krvného obehu:) Vzdialenosti, ktoré ma vždy desili ako ich prekonám, teraz zvládnem. Je to príjemný pocit prekonať niečo, čo sa považovalo za nemožné. Dokázať to vlastnými rukami – rozumej nohami, prirodzene.

Prekvapilo ma, že aj behať som sa musel učiť. Treba totiž synchronizovať dych s krokom. Inak sa človek udychčí k bezvládnosti. Na moju smolu bývam neďaleko železnice. Behávať musím (nech je to akokoľvek divné) vždy, medzi prechodmi jednotlivých vlakov. Vlak totiž príšerne hrčí a v tom hluku si nepočujem vlastný dych. To ma vyruší a hneď stratím koncentráciu a synchronizáciu...

Môj logický záver je: Slováci nešportujú a preto ani nie sú zdraví, kvôli železniciam. Tie ich vlaky sú hrozne hlučné.