Pálivé poludňajšie slnko preniklo skrz hustú korunu stromov a ostré lúče dopadli na stránky otvorenej knihy. Biele listy papiera odrážali žiarivú energiu slnka, až rezali v očiach. Peter nevydržal, zažmúril a opatrne odvrátil zrak od knihy. Všimol si postavu stojacu hneď vedľa jeho lavičky.
„Ahoj, ako sa ti darí?“ opýtal sa cudzí muž.
Peter pozrel odmerane na neznámu tvár. S nechuťou sledoval prítomnosť niekoho cudzieho. Ešte viac ho podráždilo tykanie. Husi spolu predsa nepásli!
„Nazdar!“ odvetil prehnane priateľsky. Bezmála povýšenecky.
Cudzinec si akoby ani nevšimol podtón a prisadol si na lavičku. „Máš dobrú knihu,“ kývol uznalo.
Peter zachytil pohľadom knihu a uvedomil si, že chlap nemôže vedieť čo číta. Kniha bola otvorená, obalom k zemi. „Ozaj?“ opýtal sa arogantne.
„Jasné,“ nezaváhal muž. „Shakespeare je najlepší.“
Peter sa zasekol nad odpoveďou. Ozaj čítal Shakespeara, ale nechápal ako to mohol cudzinec vedieť. Už chcel chlapa odpoklonkovať, ale teraz ostal prekvapený. Ani nestihol zastaviť nasledujúci monológ.
„Od dôb Shakespeara, už nikto nevymyslel nič nové. Zakázaná láska, pomsta, sklamanie. Odkedy to Shakespeare spísal, už sa tie príbehy len opakujú. Menia sa len postavy, doba. A v posledných rokoch do toho pridali ešte sex a zbrane. Ale podstata ostáva rovnaká.
Prepáč, nepredstavil som sa,“ prebral sa odrazu cudzinec. „Som Boh,“ oznámil a podal ruku. Peter sa doposiaľ chystal ignorovať cudzinca. Teraz – po predstavení sa – rozhodol sa čím skôr odísť kade ľahšie.
„Teší ma. Ja som Spiderman,“ odvetil Peter. Zatvoril knihu, schmatol tašku a postavil sa na odchod. Začul za sebou násilný smiech.
„Máš pravdu,“ pripustil cudzinec. „Nemal som to na teba takto vybafnúť.“
Peter len s nevôľou vnímal, že mužov hlas sa od neho nevzďaľuje. Nasadil rýchly krok, ale hlas sa mu stále držal za chrbtom.
„Chápem, že sa to ťažko spracováva,“ počul za sebou. „Hlavne ak si bol vychovaný ako ateista.“ Hlas sa čoraz viac približoval. „Ale takéto veci sa nedajú inak povedať. Treba ich rýchlo vyriecť – rýchlo ako sa strháva náplasť. Menej to škrie a otravuje.“ Posledné slová počul Peter už bezprostredne za sebou. Napriek snahe sa mu nedarilo uniknúť z tohto bizarného stretnutia. Bezočivosť cudzinca ho iritovala až k zúrivosti. Odrazu zastavil a prudko sa obrátil, bezmála do seba vrazili.
„Počuj,“ povedal Peter tvrdo. „Nemám záujem o akékoľvek debaty. Ostaň si sedieť na tej lavici a ja si nájdem inú. Jasné!?“ vyprskol cudzincovi do tváre. Zvrtol sa na päte a rýchlym krokom unikal. Cítil sa trápne. Ľudia v parku sa naňho pozerali ako na blba. Ten pocit ale hneď pustil z hlavy. Chcel sa hlavne rýchlo dostať preč od toho blázna. V tom za sebou opäť začul hlas – blížil sa.
„Mne je to úplne jasné,“ súhlasil cudzinec. „Nemáš záujem o debatu, chápem. Nanešťastie to takto ľahko nepôjde.“ Pár krokmi dohnal Petra. Držal sa vedľa neho ako telesná stráž.
Peter si povedal, že najlepšie bude ignorovať toho čudáka. Pôjde si po svojom, nebude reagovať a chlapa to po chvíli omrzí. Tak len mlčky vnímal pokračujúcu záplavu viet.
„Nemôžem len tak prestať, skončiť a vytratiť sa,“ pokračoval cudzinec. „Som kto som. Musím sa ti prihovárať,“ trval na svojom. „Teda teoreticky nemusím, prirodzene. Som predsa Boh, nemusím nič. Dokonca ani zomrieť. No ale čo by som to bol za boha, keby som sa vykašľal na vlastných ľudí? Však áno.“ Kráčali mestom, bok po boku. Jeden zachmúrený, zamĺknutý, pozeral strnulo pred seba, rýchlo prekladal nohu pred nohu. Druhý veselo kráčal vedľa, ústa plné slov.
„Vieš Peter, svet sa mení,“ skonštatoval cudzinec. „Na ľudí už nepôsobia všeobecné frázy. Všimni si reklamu. Pred pár rokmi stačilo pustiť do rádia, alebo televízie pár šotov a bolo vystarané. Takému žobrákovi stačilo postaviť sa na roh a položiť pred seba klobúk. Ja som si vystačil so všeobecnými frázami z kazateľníc. Ale dnes je všetko iné.
Ľudia sú otrávený z reklám, zo všeobecných blábolov – popravde sa im ani nečudujem,“ pripustil cudzinec. „Teraz je dôležitá dôkladná PR. Reklama nestačí, spotrebiteľa treba osloviť priamo, osobne. Aj ten žobrák sa musí pozbierať zo zeme a otravovať okoloidúcich nejakým konkrétnym srdcervúcim príbehom. Ľudia vidia bezdomovca na každom rohu, nie je to nič nezvyčajné. Nemajú dôvod sa pozastaviť nad jeho osudom - teda dať mu nejaké drobné. Ale ak príde bezdomovec s originálnou story... Hm - to je niečo iné. Tak som sa rozhodol aj ja, že začnem oslovovať ľudí osobne. Takpovediac z očí do očí. A ty si prvý u ktorého začnem,“ ukončil vysvetľovanie.
Ako prechádzali ulicami Peter si všimol dvojicu mestských policajtov. Zamieril k nim dúfajúc, že ich prítomnosť cudzinca odradí od ďalšieho kibicovania. Ale sklamal sa – chlap neprestal. Všimol si však, čo Peter chystá.
„Ja by som to nerobil,“ varoval cudzinec.
Peter sa však nevzdával a policajtov oslovil. „Prepáčte, môžete prosím upozorniť tohto pána, aby ma v jednom kuse nesledoval a dal mi pokoj?“
Policajti sa na seba pozreli, akoby zbadali ufo. „V čom je problém?“ opýtal sa jeden z nich.
„Stále za mnou chodí,“ paprčil sa Peter. „A hučí do mňa svoje blbé názory.“
„Nemôžeme nikomu zakázať, aby chodil po ulici,“ pokrčil plecami jeden zo strážnikov.
„Nie je predsa možné, aby ma cudzí chlap v jednom kuse obťažoval,“ rozhorčoval sa Peter.
„Aký chlap?“ opýtal sa strážnik.
„Ten čo stoj vedľa mňa,“ ukázal Peter podráždene rukou. Policajti sa na seba opäť vyjavene pozreli. „Tento tu!“ zabodol Peter prst do vzduchu tesne vedľa hlavy cudzinca. Vzápätí si však uvedomil, že zraky policajtov podivne visia vo vzduchu, akoby sa pozerali do prázdna. Tvárili sa, že toho chlapa nevidia.
„To je nejaký vtip?“ opýtal sa nahnevane, keď mu došlo čo sa deje. „Ste dohovorený? Čo to má znamenať?“ cítil sa ponížený, čo v ňom živilo hnev.
„Žiaden vtip,“ povedal pokojne strážnik.
„Tak tomu chlapovi povedzte nech mi dá pokoj!“ dožadoval sa Peter.
„Prestaň s tým a nestrápňuj sa tu,“ radil cudzinec.
„V okruhu päť metrov okolo nás nie je žiadny ďalší chlap,“ vysvetľoval policajt.
„Čo to znamená?“ nechápal Peter. „To je skrytá kamera?“ prskal zúrivo. Ako to, že sa nemôžem zbaviť toho chlapa!?
„Nik vás neobťažuje,“ skonštatoval bohorovne policajt. „Tak to nerobte ani vy nám a môžeme sa rozísť.“ Keď si všimol ako v Petrovi vrie nespokojnosť, netrpezlivosť a zmätok, neodpustil si dodatok: „Alebo vás máme predvolať? Legitimovať?“
Peter sa až po krk topil v bezradnosti a zmätku. Cítil sa stratený. Vnímal ako vôkol prechádzajú okoloidúci. Niektorí si ho odmerane prezerali ako atrakciu, iní bez všimnutia kráčali ďalej. Policajti stáli a čakali, čo bude. Trápne ticho hustlo.
„Ja som ťa varoval,“ povzdychol si cudzinec.
„Ďakujem za nič,“ zamrmlal Peter na policajtov. Jeho zmätok dostúpil vrcholu. Už nemal dosť rozvahy, aby si utriedil myšlienky. Zameral sa len na jedinú. Zamieril k najbližšej zastávke, chcel sa čo najskôr dostať domov. Tam, len tam sa mu konečne podarí prebrať sa z tohto divného sna. Nastúpil do autobusu a posadil sa. Po celý ten čas vnímal cudzinca ako ho stále sleduje a kráča mu v pätách.
„Z vás ľudí sa vyvinul hrozne nedôverčivý druh,“ krútil cudzinec hlavou. Stál v autobuse nad Petrom a vykladal mu svoje ponosy. „Ako náhle ste objavili vedu, hneď si chcete všetko overiť, verifikovať a dať potvrdiť notárom. Pred objavením vedy to bolo s vami oveľa ľahšie,“ povzdychol si cudzinec. „Aj keď je pravdou, že ani predtým to nebolo med lízať,“ pripustil.
„Napríklad taký Mojžiš,“ pokračoval cudzinec. „Ja som vôbec neplánoval, že akurát on vyvedie môj ľud z Egypta. Chystal som sa ponechať ich tam ešte zopár desaťročí.“ Odrazu sa dôverne naklonil bližšie k Petrovi: „Vieš, práve kvôli tomuto predčasnému odchodu tam neostali žiadne stopy po Židoch. Ale to len tak na margo,“ doložil a hneď sa vrátil k hlavnej téme. Peter sa ho snažil ignorovať. Zaťal päste a zuby, spustil sa nižšie v sedačke a bez mihnutia oka civel pred seba.
„Ale čo sa dalo robiť? Mojžiš uvidel horiaci krík a hneď sa hodil na zem. Že vraj: Bože som tvoj služobník! Samozrejme, vôkol kopec Egypťanov. No uznaj, že som ho nemohol nechať, nech zo seba robí idiota. Tak som k nemu naveľa prehovoril. A pritom to celé bola nehoda! Bolo sucho, nepršalo, blesk zapálil krík a Mojžiš hneď začal panikáriť. Vieš si vôbec predstaviť aké to malo dôsledky?
Kvôli Mojžišovi a tejto zmene plánu som musel prepísať celú Knihu života! Celé tie tisíce a milióny generácií! To bola ale fuška! Keby to bolo aspoň pred potopou,“ zúfal si cudzinec. Na chvíľu sa zamyslel a odmlčal. „Všetko kvôli kauzalite! Ja sa stavím, že toho anjela - čo mi našepkal zaviesť vo vesmíre princíp kauzality – toho mi podstrčil Lucifer.“
„Kurva už s tým prestaň!“ vybuchol Peter na celý autobus. Každý stíchlo, všetci cestujúci sa obrátil jeho smerom.
„Hej, hej, hej,“ zachmúril sa cudzinec. „Neveríš vo mňa? - Fajn,“ akceptoval. „Ale nadávať mi tu nemusíš. To je obyčajná hrubosť a nedostatok slušnosti.“ Urazene zastavil svoju prednášku.
Peter ani nečakal, kým autobus dôjde na poslednú zastávku. Vystúpil a poklusom dobehol až k dverám svojho domu. Nedočkavo odomkol, ako zlodej sa prešmykol dnu a rýchlo, rýchlo zamkol. Konečne sa zbaví toho blázna, dúfal. Keď bol dnu prekvapene si uvedomil, že chlap už na neho čakal vo vnútri.
„Ja som ti hovoril že také jednoduché to nebude,“ ľútostivo nadvihol plece cudzinec.
Peter sa zosunul na zem a zlomene vložil čelo do dlaní. Nechápavo krútil hlavou. „To predsa nie je možné.“
Chvíľu trvalo, než sa Peter spamätal a utriedil si myšlienky. Rozhodol sa prebrať si problém krok za krokom. Než s konečnou platnosťou skonštatuje, že skutočne zmagorel, najprv si overil, či neide o žart. Či je cudzinec skutočný, alebo nie. Navštívil známych. Už po chvíli však naňho vrhli rovnaký pohľad ako policajti na ulici. Vtedy začal mať vo veci jasno. Vrátil sa domov.
Rozvážne sa posadil do kresla, vybral knihu a čítal:
Schizofrénia - duševná porucha. Pri schizofrénii bývajú najčastejšie narušené nasledujúce zložky psychiky: myslenie, vnímanie, vôľa, nálada, chovanie a pozornosť. U paranoidnej schizofrénie prevládajú poruchy myslenia (predovšetkým bludy = nevyvrátiteľné mylné presvedčenie a pod.) a poruchy vnímania (halucinácie = zmyslové vnemy bez odpovedajúcich vonkajších podnetov, napr. počutie hlasov, vidiny)...
Cudzinec ho pozoroval a po chvíli si vzdychol. „Je to paradox. Aby ľudia ocenili krásu Sveta, pochopili zmysel, musel som im dať dostatok intelektu. Toho istého intelektu, ktorý teraz ľuďom nahovára, že boh je nelogický a neexistuje.“ Pozrel Petrovi rovno do očí. „Chápem tvoju snahu nájsť logické riešenie toho čo sa ti stalo,“ pripustil. „Ale nie je divné, že si ochotný radšej prijať možnosť, že si blázon, než možnosť, že ja som skutočný? Že boh existuje?“ Peter nereagoval a zdalo sa, že cudzinec to ani neočakával. Pohotovo nadhodil inú tému.
„Pri stvorení padol aj taký návrh, že vyvinúť človeka zo psa. Chápeš – dať vám inteligenciu psa a pridať 15 – 20 bodov naviac. Ale to by nebolo ono. Stačil by blesk a hneď by ste sa vystrašene váľali po zemi: Boh nás trestá!“ intonoval cudzinec strach v hlase a prikrčil ramená ako napodobňoval vydesených ľudí. Hodil znechutene rukou. „Kto by stál o takýchto polointeligentov. To som radšej riskoval možnosť, že vo mňa prestanete veriť.“
Bolo skoro ráno, prízemný mrazík už pripomínal príchod zimy. Našťastie v budove sa už kúrilo a tak Petrovi nebola zima. Sedel v čakárni u psychiatra. V miestnosti boli takmer všetky sedadlá obsadené a pacienti bezmála zaplnili čakáreň. Ale Peter sa tváril, že je tu sám. Nikomu nevenoval pohľad ani pozdrav. Odťahoval sa, akoby sa bál, že chytí infekciu. Dúfal, že okuliare ho urobia dostatočne anonymným, aby ho nik nespoznal.
Po dlhých hodinách čakania konečne na neho prišiel rad. Bol tu už druhý krát. Prvé stretnutie s psychiatrom bolo rovnako bizarné ako stretnutie s „bohom.“ Doktor sa dlho prehrabával v Petrových záznamoch a potom sa opýtal: „Čo vás trápi?“ Po odpovedi z doktora vypadlo iba dlhé: „Hmmm...“ Psychiater si začal čosi vyklepávať na stroji, naostatok predpísal lieky a poslal Petra kade ľahšie. Jednoducho vyšetrenie na „Slováka.“ Dnes to nešlo o nič lepšie.
„Chcem aby to skončilo!“ dožadoval sa Peter. „Ja nemôžem spať, lebo veľa postele mi sedí divný chlap,“ osvetľoval. „Nemôžem jesť, lebo mi ktosi cudzí v jednom kuse čučí do taniera a kŕmi ma neprestajnou záplavou slov. Lieky čo ste mi dal nezaberajú. Chcem aby sa to hneď skončilo!“
Lekár nijako nereagoval. Len počúval a občas nebadateľne pokýval hlavou. Potom dlho premýšľal, prezerajúc si zdravotnú kartu. Len pomaly sa rozhodoval a hľadal vhodné slová ako vysvetliť svoje zámery. „Keď ste minule prišiel,“ začal doktor „hneď ste na mňa vybafol diagnózu, ktorou si myslíte, že trpíte. Bohužiaľ tak jednoduché to nie je.
Symptómy, ktoré ste popísal sa síce vyskytujú aj u schizofrénie, ale problém je v tom, že schizofrénia je komplexný a hlavne dlhodobý problém. Zmeny nálad, depresie, separácia od spoločnosti, nekomunikatívnosť, neprístupnosť, neprispôsobivosť – to sú všetko príznaky schizofrénie, ktoré sa vyskytujú bezmála u každého pacienta. Vyskytujú sa dlhodobo a postupom času sa stupňujú. Ale vo vašom chorobopise nič také nenachádzam. Nemyslím si preto, že ste schizofrenik.“
„Tak čo mi je?“ skleslo sa spýtal Peter.
„Vaše halucinácie sa objavili nečakane, bez varovania. V pomerne špecifickej podobe,“ podotkol lekár. „Myslím, že to súvisí s bezprostrednými prežitkami. Neboli ste v poslednej dobe vystavený mimoriadnemu stresu? V práci, v rodine? Nestratili ste niekoho? Nezmenilo sa niečo čo považujete za dôležité?“
„Áno, pribudol mi do bytu nový nájomník,“ sťažoval sa Peter so zjavne podpichovačným tónom. Ale vzápätí si uvedomil, že tým si nepomôže. Položil čelo do dlaní a pokrútil hlavou. „Nie, žiadny mimoriadny stres.“
„Hovoríte, že ten cudzí muž je neprestajne s vami?“ opýtal sa lekár.
„Áno.“
„Aj teraz?“
„Áno,“ prikývol Peter.
Doktor nečakane nadhodil: „Ako vyzerá?“
„Hm,“ pokrčil Peter ramenami, „obyčajne. Stredne vysoký, vlasy ani dlhé ani krátke, profil nijako výrazný. Bez sýtej farby očí... Neviem.“
„Je to muž?“
Peter si uvedomil, že cudzinca vždy bral ako muža. Ale teraz sa mu zdalo, že rysy jeho tváre sú podivne neutrálne. Ani mužské, ani ženské. „Noo...“ zamrmlal neurčito.
„Pozrite,“ skúsil to lekár z inej strany. „Aj keď si myslíte, že lieky vám nezabrali, iné vám nedám. Budete ich stále užívať! Doma si skúsite malé cvičenie. Posadíte sa pohodlne do kresla, dáte si štamprlík na povzbudenie a začnete sa rozprávať s vašim cudzincom.“
„Čo?“ vrhol grimasu na doktora.
„Chápem, je vám to proti srsti,“ pripustil lekár. „Nateraz budeme predpokladať, že vaše problémy pramenia z aktuálneho stresu. Vaše podvedomie reagovalo na stres vytvorením halucinácie. Niečo sa vám takto pokúša povedať. Aby sme to spolu pochopili, musíte sa so svojím podvedomím rozprávať. Vo vašom prípade doslova.“
„Tak to je ohromné,“ zapojil sa odrazu cudzinec. Nechápavo nad Petrom krútil hlavou. „Teba navštívi samotný Boh, prihovorí sa ti a ty na neho kašleš. Začneš s ním hovoriť až keď ti to prikáže lekár. To je dnes svet...“
Sedel v obývačke. Bez pohnutia, bez snahy, bez jediného slova. Cítil ako pomaličky, pomaličky – ale s nezadržateľnou istotou – stráca kontrolu nad samým sebou. Ten podivný pocit sa opatrne dral zvnútra von. V krku cítil hrču a slzy zadržiaval na krajíčku. Bol k smrti vyčerpaný, nevyspaný, bezmocný. Prvý krát v živote nedokázal ovládať čo sa s ním deje - čo sa deje vôkol. Strácal kontrolu, akoby sa vymykal sám sebe a to ho privádzala do zúfalstva. Nemal poňatia čo si počať. Rozvzlykal sa.
„Je mi to ľúto,“ povedal cudzinec sústrastne. Pomalým krokom prechádzal po miestnosti. Bezmocne nadvihol plecia. „Mrzí ma, že si toto prežívaš, ale ja za to nemôžem. Nemôžem ťa nútiť aby si ma akceptoval ako reálnu súčasť existencie. Dal so ľuďom predsa slobodnú vôľu. Ale ak si sa rozhodol, že nebudeš vo mňa veriť napriek tomu, že ma vidíš, nečuduj sa, že to potom takto dopadne.“
„Tak fajn,“ povedal Peter a ťažko sa nadýchol. „Čo odo mňa chceš?“
„Chcem aby si zachránil ľudstvo,“ obrátil sa cudzinec náruživo.
„Ako?“
„Tak, že spasíš sám seba.“
Peter sa odrazu zarazil. Skúmavo pozrel na cudzinca. „Robentin?“ opáčil.
„Ale,“ mávol cudzinec rukou. „Robentin – nežartuj!“
„Ja potrebujem vedieť, musím vedieť, či si skutočný,“ vyriekol Peter odhodlane. „Je len jedna možnosť.“ Než stačil cudzinec zareagovať, Peter vytiahol zo zásuvky box. Vybral pištoľ, natiahol spúšť a priložil si hlaveň k spánku.
„To nesmieš!“ varoval rázne cudzinec. Ani Boh sa nezmohol na duchaplnejšiu reakciu, pomyslel si Peter a vystrelil.
Rozpačito ostal stáť nad vlastným nehybným telom. Krv sa vpíjala do koberca vytvárajúc nepravidelnú, tmavú škvrnu. Peter sa rozhliadol, no cudzinca nevidel – zmizol. Nerozhodne postával nad svojou telesnou schránkou. Všimol si vlastný odraz v zrkadle. Bol zvláštny. Iný než bol zvyknutý.
Vlasi ani dlhé, ani krátke, oči bez výraznej farby. Rysy tváre neutrálne...
Komentáre
skvele...