Vždy ma pobavia anatomické zvláštnosti ako napríklad: aké je to mať hrdlo v riti a podobne. Ostatný víkend som sa vybral stanovať na hrebeň Nízkych Tatier a ani som netušil koľké anatomické zvláštnosti v sebe objavím.
Spočiatku bolo v Tatrách ohromne. Za celý boží deň som nestretol ani živú dušu, obloha bez mráčika (slnko mi spieklo ruky až obe opuchli:) a výhľad bol až k Vysokým Tatrám. Problém nastal v sobotu keď sa prihnala búrka.
Už pred obedom sa začalo zmrákať a zaťahovať mračná, akoby šla noc. Z hrebeňa bola búrka z diaľky viditeľná. Napravo dohľadnosť 15-20 km – až dostratena; naľavo rovnako – kam až oko dovidelo. Uprostred len pár kopcov a za nimi sa vynímal šedý, nepriehľadný stĺp dažďa ako jemný závoj dymu zakrývajúci všetko za ním. Každú chvíľu preblysol búrkou blesk.
Dážď sa rýchlo blížil zakrývajúc najprv najvzdialenejší kopec, potom ten bližší, ešte bližší až úplne posledný. Vtedy som na sebe postrehol prvú anatomickú zvláštnosť: aké je to mať srdce v krku. Nebolo sa kam skryť. Na kilometre ďaleko žiadna chata, útulňa ani strom, len samé skaly. Bolo zrejmé, že blesk nenájde nič vyššie než som ja, kam by udrel.
Búrka pred sebou tlačila masu vzduchu, ktorý vyrazil hore svahom až sa prehupol cez hrebeň. Zdvihol sa prudký vietor, všetko zahalila drobná vodná triešť hustá ako hmla. Vzápätí sa spustili krúpy. Hromy sa ozývali z každej strany. Tu som objavil druhú anatomickú zvláštnosť: aké je to mať srdce v gatiach.
Keď človeku bubnujú centimetrové guľky ľadu po hlave, nie je to vôbec príjemné. Napriek zdaniu to však príliš nebolí – zvlášť keď máte šiltovku a kapucňu. Ale ak vás ľad trafí do ucha krytého len pár desatín milimetrov hrubým plastom – to bolí!
Zaujímavo pracovala psychika. Spočiatku som nadával, že akurát mňa musí zastihnúť dážď. Po čase som v duchu prosíkal, aby búrka konečne skončila. Napokon som len tupo civel pred seba.
Búrka skončila rovnako rýchlo ako začala. Po hodine, v priebehu chvíle prestali padať krúpy a bolo po všetkom. Paradoxne – napriek napínavým chvíľkam – som zistil, že nemám mokrú ani nitku. Najhoršiu búrku v živote som prežil celkom suchý (mať dobré vybavenie sa oplatí).
Nuž ale ako to v živote chodí, nič nekončí šťastne. Po hodine sa spustila druhá búrka. Tento krát síce bez krúp a bleskov, ale zato mi navlhol spacák a mňa čakala nepohodlná noc. Pravda lepšie mať vodu okolo kolien než vodu v kolenách...
Komentáre
:)