Klasik kedysi povedal: Ľudia hľadajú zmysel života so strachom, že by mohol byť v práci. (Tuším to bol Čapek? Pardon za moju nevedomosť.) Šípim, že na tom čosi bude. V priebehu uplynulých týždňov som bol prinútený – napriek môjmu zúfalému odporu – urobiť 34 daňových priznaní. Jednu s.ro.-čku som dokonca stihol v poslednú noc z večera na ráno – na tento výkon som aj patrične hrdý!
Bol to pohľad pre bohov, keď som prišiel na úrade ku prepážke s takou kopou papierov. Úradníčka na mňa hľadela ako vypálený puk. Časom ma dokonca chytala hrdosť nad tým, že som to zvládol. Až som začal premýšľať, či je práca ozaj zmyslom života (myslím tým zmyslom: mojím, osobným, súkromným, vlastným). A potom sa to celé skazilo. A kto bol na vine? Samozrejme právnici!
Česť výnimkám a sláva čestným, ale mám pocit, že právnici sú podivná kasta ľudí, ktorí sa chovajú, akoby všetkému rozumeli. A čo je horšie, zrejme tomu aj veria... Nejakým omylom som s takými dvoma musel jednať, čo znamenalo zánik môjho zmyslu života. Stačilo, keď mi na obed zavolal právnik a do večera som nemohol nič jesť, pretože som mal pocit, akoby mi v hrdle uviazol horký, hnijúci, úhor. A to nehovorím obrazne – taká je moja predstava požitia úhora.
Tak som našiel a stratil zmysel života. Budem musieť hľadať ďalej. Ale snáď práve vďaka tomu možno povedať, že som Človek. Pravda, tiež sa dá povedať, že vďaka tomu som sprostý človek...
A možno už hľadať nebudem. Budem si len tak žiť. Zmysluplne bez zmyslu.
Komentáre