V miestnosti bolo úplné ticho. Podivné ticho. Odolné, silné, akoby na svete nemalo jestvovať nič, čo by ho dokázalo prerušiť. Bol počuť len pravidelný tikot hodín.
Tk. Tk. Tk.
Za každú sekundu jeden úder. Ako „čestná salva“ mechanizmu hodín na počesť každej uplynulej sekundy noci.
Tk. Tk. Tk.
Ležala vedľa neho na posteli, obrátená chrbtom. Len plece jej vykúkalo z pod periny. V tme by si to ani nebol všimol, ale miestnosť opatrne, tlmeno osvetľoval displej budíka. Bruško prsta položil na jej pokožku a pár centimetrov jemne potiahol. Všetky titerné chĺpky na jej pleci sa ako na povel vzpriamili. Odtiahol prst a chĺpky sa spokojne uložili k pokožke.
Opäť jej jemne potiahol prst po pokožke. Chĺpky sa zasa naježili ako napajedená mačka. Po chvíli opäť pokojne prilipli ku krivke pleca. Uškrnul sa. Prišlo mu to smiešne, ani sám nevedel prečo. Cítil pod perinou teplo jej tela.
Podľa dychu vedel, že spí. Prudko vydýchla, potom akoby sa pozabudla a drobné okamihy jej trvalo než sa zasa nadýchla a hlasno vydýchla. Zaujato počúval, akoby objavil najnezvyčajnejší zvuk sveta. Občas, ako prudko vydýchla sa jej pery od seba odlepili a zasa rýchlo spojili. Vylúdila tak nezameniteľný brblavý zvuk. Bola na to citlivá. Keď mimochodom nadhodil, že v noci zasa mrmlala, hneď sa odula a napaprčila. Promptne, s vážnou tvárou vytasila nápad o oddelených spálňach.
Nechápal prečo berie takú bezvýznamnosť prehnane vážne. Viackrát to už ale nespomenul. Bol vďačný za to, že vedľa seba cíti živú bytosť. Uvedomil si, že nedokáže identifikovať jej vôňu. Nijako násilná, ale zreteľná. Štipku sladkastá, za mak trpká. Zvláštna.
Pozerajúc jej cez plece sa zdalo, že vidí polárnu žiaru. Tlmené, žlto-zelené svetlo displeja formovalo siluetu jej kriviek. Ulpievalo na jej pokožke a titerných chĺpkoch, aby sa vzápätí strácalo v temnote noci.
Ako miniatúrna polárna žiara do dlane. Ako vo sne.
Komentáre
Pekný