Nie, že by sa mi doterajší život nepáčil. Ale nejako som ho nežil. Len som prežíval. Chodil som na školy, lebo som jednoducho musel. Potom bolo treba platiť účty a tak som začal pracovať. Bez cieľa, ako produkt nevyhnutnosti. Dôsledok nezastaviteľného chodu života.
Strach ma doposiaľ zväzoval, k smrti obmedzoval. Obava pre tamtým, úzkosť pri onom... Je to hádam najhorší pocit – strach. Človek môže závidieť, nenávidieť, opovrhovať... ale vždy len niekoho (či niekoľkých). Ale strach sa týka všetkých, lebo človek urobí tie najhlúpejšie a najnelogickejšie veci, len aby sa zbavil strachu.
Myslím, že to bol strach, ktorý ma držal pri viere v Boha. Koniec-koncov aký iný význam by malo pretrpieť túto realitu, všetok strach, keby nebolo Boha? (A druhého života.) Klasik raz napísal, že človek môže zo seba urobiť šťastlivca, alebo nešťastníka – množstvo námahy je rovnaké. Stálo ma to celé roky, než mi došlo ako veľmi je ten výrok pravdivý. Bolo nevyhnutné rozísť sa s Bohom, aby sa niečo pohlo vpred. Až potom sa ukázalo, že nie je prečo útrpne znášať strach.
Kto vie či to bol pud sebazáchovy, alebo len zbabelosť. Ale došlo mi, že nejaký čas budem musieť žiť na tejto planéte. A to čas obmedzený, ktorý pomaly rýchlo plynie. Ak je teda nevyhnuté žiť - a strach by nepotešil ani ľudí, ani Boha - prečo nežiť bez strachu?
Možno by som sa mohol pustiť do niečoho nového, príjemnejšieho, niečoho menej stresujúceho. Alebo aj do toho istého, ale bez strachu. To rozhodovanie je hrozne príjemné. Je to pocit ako keď sa človek zamiluje. Pocit akoby mal človek všetko aj keď nemá nič. Všetko očakáva a aj keď nič nedostane, nevadí. Práve pre ten jedinečný pocit.

Komentáre
Uranova bana
Tu clovek zije a zomrie ako zviera
preco mlcim?
Kompas
Sme aj to co sme uz stratili
Naozaj nemam co povedat
Byť či nebyť