Prvou pravdou je, že ak štát z akýchkoľvek dôvodov nemá peniaze, rieši to zvýšením daní. Od počiatku sveta, skrz celú históriu až po dnešok sa nikomu nepodarilo vymyslieť nič lepšie. Napriek mnohým štátnym zriadeniam – od kráľovstva po republiku – napriek množstvu ekonomických teórií - od kapitalizmu, cez komunizmus, až po našu dnešnú divnú zmesku – v tomto sa nič nezmenilo. Až ma to privádza k myšlienke, že reinkarnácia jestvuje a každý politik sa prevtelí do tela nového politika. A tak po celú históriu, celé tie storočia robia stále rovnaké blbosti.
Druhou pravdou je výrok klasika: hlúposť je nákazlivá. Aj keď v tomto prípade neviem, či sa za roky spolužitia v spoločnom štáte nakazili Česi od Slovákov, alebo Slováci od Čechov. (Možno sme to všetci chytili od Maďarov;)
Logika povinnej starostlivosti o rodičov je nezmysel. Dospelý človek sa môže slobodne rozhodnúť, či chce, alebo nechce deti. Vie (alebo by to aspoň mal vedieť), že deti nie sú „na hranie.“ Že s rodičovstvom na seba preberá zodpovednosť a teda aj povinnosti. Dieťa si vybrať nemôže. Nedá sa preto ani odvádzať jeho povinnosť.
Aby nedošlo k omylu: sám si neviem predstaviť, že by som rodičom nepomohol. Ale vždy ma nasrdí, keď sa štát – podobne ako náš spasiteľský fikopremiér (nech si ho Pán vo svojej dobrotivosti k sebe rýchlo povolá) - alebo politici snažia ľuďom nasilu vnútiť povinnú solidaritu.
Komentáre
Tak to